Starý, veľmi unavene vyzerajúci pes sa mi nedávno zatúlal do dvora.
Bol dobre živený, a podľa pekného obojku a čistoty kožuchu, bolo zrejmé, že
bolo o neho dobre postarané. Priateľsky kývajúc chvostom a s hlúpym úsmevom, ako to vedia iba psi,
pokorne prišiel za mnou a nechal sa pohladkať po hlave. Celý šťastný, že
nebol odmietnutý sa otriasol a sledoval ma do domu. Kráčal pomaly po
chodbe, iba oňuchal ponúknutú dobrotu a ľahol si na koberček do kúta, kde
zakrátko zaspal.
Po hodinke spánku sa postavil, otriasol sa a opäť priateľsky kývajúc
chvostom kráčal ku dverám. A ja som ho pustil von.
Nasledujúci deň sa vrátil, opäť ma pozdravil na dvore, šiel do domu na to
isté miesto v kúte a zase spal asi hodinu.
A toto sa opakovalo pár týždňov...
Celý zvedavý som napísal a pripol mu na obojok zdrap papiera s týmto
odkazom:
"Rád by som zistil, kto je majiteľom tohto nádherného milého psa, a
spýtal sa, či ste si vedomí, že skoro každé odpoludnie váš pes príde do môjho
domu a pospí si tu?"
Nasledujúci deň si pes prišiel pre svoj spánok s novým odkazom pripevneným na
obojku:
"Volá sa Rusty a žije v rušnej domácnosti so šiestimi deťmi, dve z nich
menej ako trojročné a snaží sa dospať. Mohla by som s ním zajtra prísť aj ja?"
