Dívam sa z okna našej triedy
vonku zas kvitnú agáty
a ja sa cítim ako vtedy
keď som bol chlapec strapatý

Spomienky vo mne tíško driemu
iste to dobre poznáte
mám presne takú istú trému
ako pri prvom diktáte

Keď smilné víly vili vence
vojaci pevnosť dobyli
na lúke pásli deťúrence
gazdove bujné kobyly

Jano sa vozil na bicykli
psy zlostne vyli na mesiac
kým si naň trochu nenavykli
a hrúbok bolo čoraz viac

Sýty syn sype sypké syry
a v tom mu z hrnca vykypí
výrovi v hlave víchor víri
pytliak má v pysku polypy

Tri mladé chichotavé sysle
chystali útok na sýpky
raz-dva však bolo po úmysle
keď jeden chytil osýpky

V hlave mi víria ypsilony
od ktorých život závisí
a na chodbe zas zvonec zvoní
celkom tak ako kedysi

Pustá je naša stará trieda
odzvonilo už detským hrám
nemožno vrátiť čo sa nedá
a tak dnes iba spomínam

Na vílu ktorá vence vije
a iné vďačné témy
z tej zabudnutej poézie –
a trochu clivo je mi

Dvaja Židia, Kohn a Roubíček, prežijú koncentračný tábor. Keď v roku 1945 opúšťajú Dachau, rozhodujú sa, kam pôjdu ďalej.

„Ja to skúsim na Západe, napríklad v Amerike,“ hovorí Kohn. „Uvidím, ako sa mi tam bude dariť.“

„Tak ja to zase skúsim na Východe, v Sovietskom zväze,“ povie Roubíček.

Dohodnú sa, že sa po čase stretnú a povedia si, ako sa im vodí.

Kohn odíde do Ameriky, stane sa úspešným obchodníkom a zbohatne. Po rokoch si spomenie na Roubíčka a začne sa zaujímať, čo sa s ním stalo. Vezme si dovolenku a vydá sa ho hľadať. Stopy ho zavedú až do Moskvy.

Na úrade sa pýta úradníčky, či nevie, kde by mohol nájsť Roubíčka, čo prežil koncentrák. Úradníčka chvíľu listuje v záznamoch a potom povie: „Choďte sa pozrieť na Červené námestie, mal by tam zametať.“

„Zametať?“ čuduje sa Kohn, ale ide sa pozrieť.

A naozaj, na Červenom námestí nájde Roubíčka, ako zametá ulice.

„Ahoj, ja som Kohn. Spomínaš si na mňa?“

„Kohn? Aký Kohn?“

„No predsa Kohn, z Dachau!“

Roubíček sa oprie o metlu, zasnene pozrie do diaľky a povzdychne si:
„Ach, Dachau...to boli krásne časy...“