V parku stoja dve sochy, on a ona, nahe, v milostnom objati ktore vyjadruje v kameni ich nikdy nenaplnenu lasku.
Odolavaju zubu casu, prsi na nich, snezi, pada listie, ale najviac ich nicia holuby, lebo na nich seru.
Sochy nemo prosia boha, aby im dal aspon chvilocku, aby mohli naplnit to co vyjadruju svojim objatim.
Pan Boh ich vyslysi a sochy v noci na hodimu oziju.
Zostupia z podstavca a drziac sa za ruky odbehnu do krovia, odkial sa pol hodinu ozyvaju slastne vzdychy.
Po pol hodine vyjdu z krovia a ona roztuzene hovori jemu:
"Zeby sme to zopakovali?"
On odpoveda:" Dobre, ale teraz ty podrzis holuba a ja ho oserem"
