Jedného dňa kráčal ateista po lese na Aljaške a obdivoval všetko, čo evolúcia vytvorila.
"Aké majestátne stromy! Aká mohutná rieka! Aké nádherné zvieratá!", hovoril si pre seba. Ako tak kráčal popri rieke, začul nejaký šum v kríkoch za sebou. Otočil sa a uvidel takmer 4-metrového hnedého medveďa, ktorý sa chystal na neho vybehnúť. Ateista začal utekať ako vládal dolu cestičkou. Ponad plecia sa obzrel za seba a videl, že medveď sa k nemu rýchlo približuje. Začal utekať ešte rýchlejšie, ako sa len dalo, až mu do očí vyrazili slzy. Obzrel sa znovu a medveď bol zas o niečo bližšie. Srdce mu búšilo ako zvon, keď sa snažil bežať ešte rýchlejšie. Ale nanešťastie zakopol a spadol na zem. Keď sa pokúšal postaviť znovu na nohy, uvidel medveďa ako stojí celkom blízko nad ním. Ľavú labu vystiera na neho a pravou sa ho chystá udrieť.
"Ó, môj Bože!..."
Čas sa zastavil.... Medveď stuhol... Les utíchol... Dokonca rieka prestala tiecť... Žiarivé svetlo osvietilo človeka a zhora zaznel hromový hlas:
"POPIERAŠ MOJU EXISTENCIU PO CELÉ TIE ROKY, UČÍŠ INÝCH, ŽE JA NEEXISTUJEM A DOKONCA PRIPISUJEŠ STVORENSTVO NEJAKEJ NÁHODNEJ VESMÍRNEJ NEHODE! SKUTOČNE TERAZ OČAKÁVAŠ, ABY SOM TI POMOHOL Z TEJTO NEPRÍJEMNEJ SITUÁCIE? MÁM ŤA TERAZ NAOZAJ POVAŽOVAŤ ZA VERIACEHO?"
Tak ťažko, ako sa ateista cítil, zdvihol svoj zrak priamo do žiarivého svetla a povedal:
"Bolo by pokrytecké, keby som žiadal, aby si ma teraz zaradil medzi kresťanov po všetkých tých rokoch. Ale snáď by si mohol urobiť kresťana aspoň z toho medveďa...?"
"TAK DOBRE", povedal Boh.
Svetlo zmizlo... Rieka začala tiecť... Šum lesa zas bolo počuť... A medveď, ako tam stál, pokľakol na svoje kolená, spojil svoje laby dohromady, sklonil hlavu a povedal:
"Pane, ďakujem Ti za toto jedlo, ktoré si mi pripravil."...